Vždy som bola jedna z tých, čo v športe veľmi nevynikali. A bohužiaľ sa mi ostatní za to aj posmievali. Ja si myslím, že šport je niečo, čo by sa nemalo robiť z donútenia, ale kvôli tomu, že to človeka baví. Ale plno ľudí na to má opačný názor. Šport (alebo teda skôr telocvik) je na základnej a aj na strednej škole povinný predmet. A ja sa pýtam prečo? Prečo nás školy nútia do niečoho, čo nás nebaví? Niekomu napríklad šport nejde a tak je úplne logické, že ho nechce robiť. A v dnešnej dobe, keď je iná doba a ostatní sa radi posmievajú, keď niekomu niečo nejde, to je skôr na škodu…
Ja si práve veľmi dobre pamätám, ako som na základke bola terčom posmechu, pretože som napríklad nevedela skočiť dobre cez kozu. Pripomínalo to skôr skok úplne iný. A ostatní sa mi smiali, že mi to nejde. Ale samozrejme, že učitelia s tým vôbec nič neurobili. No áno a takto to je. V dnešnej dobe sa stretnete s posmechom, keď vám niečo nejde. Nehovorím, že je to takto na všetkých školách, ale väčšinou bohužiaľ to takto je a ostatní čakajú na prvú príležitosť, kedy sa vám niečo nepodarí. A to je podľa mňa dosť zlé. Podľa môjho názoru by sa skôr ostatní navzájom mali podporovať, pretože jedine tak sa môže dosiahnuť nejaký úspech.
Len si predstavte ten rozdiel medzi tým, keď ste terčom posmechu a všetci sa vám smejú verzus keď vás podporia a možno vám aj ukážu, ako sa to správne má robiť. A keď sa vám náhodou niečo nepodarí, tak sa vám nesmú, ale chápu vás. Však to je aj o pochopení. Nikto nemôže vedieť všetko a nikto nie sme dokonalí. Niekto má talent na športy, iný zase na spev, ďalší krásne maľuje a tak ďalej. Nenájdete na planéte človeka, ktorý by vedel úplne všetko. A o tom to práve je. Každý sme iný a keby sme každý iný neboli, tak by to bola podľa mňa celkom aj nuda, pretože by všetci vedeli všetko.
